Koncom marca sme si pripomenuli výročie narodenia A. Sládkoviča, ktorý spomedzi štúrovcov dostal prívlastok „najromantickejší.“ Môže za to jeho básnická skladba Marína a práve pri tomto diele sme sa pozastavili na hodine slovenčiny. Viedli nás k tomu aj posledné udalosti v Banskej Štiavnici, ktorej historické centrum zachvátil požiar a neušetril ani Dom Márie Pischlovej (Maríny), známy ako „Banka lásky.“ Práve v tomto dome prežila svoj život Sládkovičova Marína a bola to práve nenaplnená láska k tejto žene, ktorá ho viedla k napísaniu najdlhšej ľúbostnej básne na svete- k Maríne. Je sprítomnená aj v „trezore lásky“ v podzemí domu, kde si každý návštevník môže v schránke uschovať svoj kúsok lásky v podobe napísaného odkazu.
Požiar Dom Márie Pischlovej neušetril, čím mesto stratilo nielen vzácny literárny, ale aj architektonický skvost, zaujímavosťou však je, že jedinou neporušenou vecou, ktorú po požiare v izbe objavili, bola podobizeň Maríny. Možno to vnímať ako krásnu symboliku, ako lásku, ktorá pretrvá večne. Trvalými a nadčasovými hodnotami sa zaoberal i samotný Sládkovič v záverečnej strofe Maríny:
..padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!
Posledné verše nás prinútili zamyslieť sa nad tým, či dokážeme uchovať „klenoty“ v podobe literárneho a kultúrneho dedičstva aj pre ďalšie generácie. Je to hlboký a nezmazateľný odkaz pre tých, čo prídu po nás. O jeden takýto klenot zapísaný na zozname UNESCO sme prišli a z ničivého požiaru sa bude spamätávať dlhé roky. Je len na nás, ako sa k obnove kultúrneho dedičstva postavíme.