Novinky

     V rámci občianskej náuky žiaci 4.A triedy Súkromnej hotelovej akadémie SD Jednota navštívili nedávno obnovený Vlastivedný dom v Šamoríne. Triedu sprevádzal  bývalý žiak našej školy, archeológ Mgr. Lajos Mathédesz. Dozvedeli sme sa opäť nové zaujímavosti z histórie nášho mesta a aj napriek horúčave sme sa medzi starými múrmi múzea cítili výborne.

V stredu 23. júna sa vo Vzdelávacom inštitúte COOP Jednota, ktoré sídli v kaštieli v Mojmírovciach, uskutočnilo slávnostné oceňovanie najlepších pracovníkov COOP Jednoty. Ocenenie za vernosť a dlhoročnú spoluprácu získala aj naša ekonómka - p. Eva Meixnerová.

Úprimne sa tešíme z jej úspechu a prajeme jej ešte veľa tvorivých síl do ďalšej práce.

Vraciam sa po svojich stopách

a hľadám svet, čo voňal

životom,

pre známe chute, dotyk, slovo,

to všetko bolo v ňom

 

Vybrali sme si niekoľko veršov z básnickej zbierky Terra incognita (Neznáma krajina), ktoré odhaľujú bohatý vnútorný svet našej všestrannej poetky Janky Biskupičovej. Sme úprimne radi, že sa jej básne, doteraz uložené v priečinkoch, dočkali knižného vydania.

            Úprimne jej blahoželáme a veríme, že básnický debut pani profesorky bude mať aj ďalšie pokračovania.

Na Súkromnej SOŠ a hotelovej akadémii sa stalo tradíciou, že predposlednú júnovú dekádu absolvujú študenti niekoľko poznávacích odborných exkurzií. Dňa 18. júna sme mali príležitosť sa zúčastniť exkurzie zameranej na cestovný ruch a históriu mestečka Šamorín. Našimi sprievodcami boli naši učitelia dejepisu a dejín kultúry. O konkrétnych pamiatkach však referovali aj študenti, ktorí si k jednotlivým stanovištiam pripravili rôzne zaujímavosti.

Naskytla sa nám možnosť poznať Šamorín z nového uhla pohľadu a dozvedieť sa zaujímavé fakty z obdobia začiatkov fungovania mesta, až po jeho dnešnú podobu.

Prvým stanovišťom našej cesty bol Stĺp Nanebovzatia Panny Márie, ktorý nám dnes pripomína obete morových epidémií zo 17. a 18. storočia. Chronogram na podstavci ukrýva zašifrovaný rímsky letopočet. Je zmätočný, pretože ani ním nie je možné datovať presný vznik samotného stĺpu, iba podstavca. Na vrchole sa nachádzajú sochy štyroch svätcov symbolizujúcich ochranu pred pohromami:

Sv. Florián – ochranca pred požiarmi,

Sv. Ján Nepomucký – ochranca pred povodňami,

Sv. Sebastián – ochranca pred morom,

Sv. Donát – ochranca pred búrkami

Našou ďalšou zástavkou bola známa šamorínska Koruna, kedysi kláštor paulánov. Základy budovy boli postavené už v roku 1723, ale práce na nej dokončili až v roku 1778. Túto budovu využívali pôvodne ako kláštor pauláni, ktorí sa tu starali najmä o chorých a starých ľudí. Kláštor bol spojený s katolíckym kostolom a bol jediným paulánskym kláštorom vo vtedajšom Uhorsku. Pauláni v ňom však pobudli iba necelých desať rokov.

Neskôr pripadla polovica kláštora a kostol cirkvi a časť budovy sa dostala do vlastníctva  mesta. Od 60. rokov je budova kultúrnou pamiatkou, komplexnej rekonštrukcie pod kontrolou pamiatkarov sa však dočkala až nedávno.

Ďalším stanovišťom našej cesty bol r. k. kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý spolu s priľahlým kláštorom paulánov dokončili v roku 1778.  Kostol má len jednu loď s oblúkovo uzavretou svätyňou. Veža je zabudovaná do hlavnej fasády. Vnútorné steny a klenba sú ozdobené freskami a iluzívnymi maľbami pochádzajúcimi z roku 1929. Väčšinou diela F. Sigrista z roku 1778.

Následne sme mali príležitosť navštíviť aj kostol evanjelickej cirkvi, ktorý vysvätili v roku 1785. Pôvodné vnútorné zariadenie má zachované aj barokové prvky. Po celý čas slúžil vylúčene evanjelikom augsburského vyznania. Má jednomanuálny organ, ktorý  je dielom Jozefa Effingera. V posledných desaťročiach 19. storočia bolo zvykom posielať deti zo slovenských regiónov do Šamorína, aby si osvojili maďarský jazyk. Žiakom šamorínskeho evanjelického lýcea bol v školskom roku 1889/90 aj známy slovenský štátnik, diplomat a vedec - Milan Rastislav Štefánik. Štefánikovo štúdium v Šamoríne pripomína aj reliéf pred dnešnou farou evanjelického kostola.

Zastávkou, ktorú sme nemohli obísť, bola aj radnica, dnes sídlo Mestského úradu. Nepoznáme presný rok jej vzniku, predpokladá sa, že musela stáť už v 15. storočí, keď Šamorín získal štatút kráľovského mesta. Bola niekoľkokrát prestavená, pôvodne mala aj vežu. Dokonca niekoľkokrát aj vyhorela a oheň zničil mnoho písomností. Najhoršiu povesť mali väznice pod radnicou, ktoré sa tiahli až po námestie. Podľa radnice sa časť Hlavnej ulice kedysi nazývala Radničná ulica. Vynímalo sa tu mnoho reprezentatívnych meštianskych domov. Spomeňme budovu pôvodného  Kasína z roku 1875 (dnes sídlo pobočky VUB). Táto kultúrna ustanovizeň mala viacero obmedzení – vstup mali len ľudia urodzeného pôvodu, výlučne muži, ktorí museli byť vzdelaní. Dodnes sa zachoval podchod, ktorým na uzavreté nádvorie prechádzali koče.

Najvzácnejšou a súčasne najstaršou historickou pamiatkou je reformovaný, pôvodne r. k. kostol. Predpokladá sa, že pochádza z 11. storočia. Pôvodnú budovu tvorí dnešná hlavná loď a svätyňa,  bez sakristie a vedľajších lodí. Neskôr bola ku kostolu pristavená aj vedľajšia loď. Veža naznačuje, že kostol kedysi slúžil ako miestna pevnosť.

Šamorínska synagóga, posledná zastávka našej cesty, bola postavená v roku 1912. Sú v nej uplatnené architektonické prvky romantického štýlu a motívy Blízkeho východu. Okná boli zdobené farebnými vitrážami. Po holokauste ostala synagóga nevyužitá, po vojne slúžila ako sklad. Nová etapa života synagógy začala od roku 1996.

            Vďaka tejto poznávacej exkurzii sme sa dozvedeli nielen mnoho zaujímavostí o meste, kde študujeme, ale súčasne sme si mohli v reáli vyskúšať sprevádzanie a výklad pri jednotlivých zastávkach.

 

                                               Katarína Guštafík a Adriana Fehérová

                                   2. ročník Súkromnej SOŠ – manažmentu regionálneho cestovného ruchu

Historický židovský cintorín ukrytý v zástavbe. Práve sem smeroval cieľ našej cesty, keď sme s prvákmi a druhákmi manažmentu regionálneho cestovného ruchu namiesto vyučovania vyrazili na miesto posledného odpočinku mliečňanských Židov. Zvláštnu atmosféru pietneho miesta, kde akoby zastal čas, umocňuje skutočnosť, že cintorín „doslúžil“ a už desaťročia sa v ňom nepochováva. Namiesto studeného mramoru tu nesmelo vykukujú spod nánosu brečtanu a pod ochranou majestátnych stromov pieskovcové macevy ohlodané časom. Nájdeme tu aj niekoľko mramorových náhrobkov, tie však pôsobia dojmom, akoby sem ani nepatrili.

Naším sprievodcom je pán Janko Hevera, naslovovzatý odborník židovstva a správca historického cintorína v jednej osobe. Počas jeho pútavého výkladu blúdime pohľadmi po nečitateľných hebrejských nápisoch a symboloch, ktoré na kresťanských cintorínoch nenájdeme. Zarazí nás, že niektoré macevy sú starostlivo zabalené do igelitu a na niektorých svietia čerstvo namaľované písmená. Dostane sa nám odpoveď, že pieskovec nie je trvanlivý a aby sa najviac poškodené macevy ako-tak zakonzervovali pred nepriazňou počasia (najmä v zime) sa obalia do igelitu.

Od nášho sprievodcu sa tiež dozvedáme, že židovský cintorín v Mliečne máme doložený už od 18. storočia. Bol najväčší na Hornom Žitnom ostrove. Pôvodne sa rozprestieral mimo obývaného územia, asi kilometer od dediny, na vyschnutom nánose medzi dvoma mŕtvymi ramenami Dunaja. Stal sa miestom posledného odpočinku Židov z Mliečna i okolitých dedín. Zachovalo sa tu okolo 330 očíslovaných hrobov.

Najstarší zachovaný náhrobok pochádza z roku 1739. Patril dievčine menom Frajdl, dcére Abraháma, ktorého pochovali neďaleko. V tom čase Židia ešte nepoužívali priezviská, preto sa uvádzalo len jedno meno. Naposledy sem pochovali manželov Kohnových v roku 1942. Mnohé macevy sú dnes ukryté v zemi, prípadne boli odcudzené.

Ešte jedna vec nám udrie do očí. Všetky macevy sú pasportizované, starostlivo očíslované, na ich zadnej strane pribudli mená v latinke. Náš sprievodca nás zasväcuje do osudov ľudí, ktorí tu kedysi žili. Pri niektorých hroboch zastaneme a všímame si dodatočne pripevnené tabuľky s menami celej rodiny. Rôzne roky narodenia, len rok úmrtia je u všetkých členov rodiny rovnaký – leto 1944 a vedľa neho miesto úmrtia - Auschwitz. Akoby sa tragédia rodiny zhmotnila do jednej tabuľky, ktorá chce byť svedkom tej etapy dejín, na ktorú by sme najradšej všetci zabudli.

Naše putovanie pokračovalo návštevou židovského cintorína v Šamoríne, ktorý len nedávno revitalizovali. Pochádza z konca 19. storočia a miestni Židia sem začali pochovávať svojich blízkych až po vytvorení židovskej náboženskej obce v Šamoríne. Ten šamorínsky je o poznanie modernejší, s monumentálnymi mramorovými náhrobkami a nápismi v latinke. Nájdeme tu aj niekoľko jednoduchých macev s nápismi v hebrejčine. Odpočíva tu tiež sedemnásť židovských zajatcov z obdobia Veľkej vojny. Súčasťou šamorínskeho cintorína bol aj pietny dom smútku, neskôr prerobený na garáž, kam dočasne uložili telo zosnulého až do doby, kým ho podľa židovských rituálov neuložili na miesto posledného odpočinku.

Ani na tomto cintoríne sa dnes nepochováva. Pripomína však časy, kedy si tu židovská komunita svorne nažívala netušiac o tragédii, z ktorej nebolo viac návratu.

Ďakujeme nášmu sprievodcovi p. Heverovi za čas, ktorý s nami trpezlivo strávil, pútavý výklad a príležitosť dostať sa na miesta, ktoré sú pre verejnosť uzavreté.

 

                                                                                                                    PaedDr. Soňa Zakariásová

Žehnajúce ruky Kohenov vyjadrovali, že je tu pochovaný kňaz, náhrobný kameň rabína Davida Kohena Bistritza

Namiesto kvetov sa na hrob zosnulého kladú kamienky

Konečne zavládlo slnečné počasie a tak sme ostali verní našej tradícii vo varení pod holým nebom.

8.júna 2021 pán majster OV Szalay Tibor pripravoval vo dvore SSOŠ SD Jednota kotlíkový guláš pre stravníkov spolu so svojou skupinou žiakov z triedy 3.C. Keďže tretiaci už majú dostatok zručností a skúseností, mohol im majster dať voľnú ruku pri všetkých prácach okolo ohniska. Navyše sa im nová forma výuky veľmi páčila. Žiaci z teórie aj odborného výcviku si guláš pochvaľovali a po chvíli sa po ňom len zaprášilo.

V pondelok 7.6.2021 sme sa slávnostne rozlúčili s našimi maturantmi. Absolventom sa prihovoril riaditeľ školy PaedDr. František Pudmericzký. Triedni učitelia im odovzdali maturitné vysvedčenia, zazneli slová poďakovania, a absolventi dostali aj tradičný batôžtek na cestu do života - pagáčik, peniaz pre šťastie a menoslov spolužiakov, aby nezabudli.

V utorok 8. júna sa prváci Súkromnej hotelovej akadémie zúčastnili krátkej exkurziepo pamiatkach mesta svojej školy. Pri jednotlivých stanovištiach si vypočuli zaujímavývýklad Noémi Szőcsovej, žiačky 3. ročníka manažmentu regionálneho cestovného ruchu.Odmenou za aktívnu spoluprácu bolo posedenie na legendárnej šamorínskej zmrzlineU Jusufa.